Kivi v našich podmienkach

Aktinídia (Actinida), bežnejšie známa ako kivi, pochádza z Číny. Pôvodná divá aktinídia čínska (Actinidia chinensis) má plody ako lieskové oriešky, podľa čoho dostala ľudové pomenovanie čínske egreše. Šľachtením vznikla aktinídia lahodná (Actinidia deliciosa), takzvané pravé kivi. Záhradkári môžu kivi pestovať ako vzácnosť a postačí jedna alebo dve rastliny, keďže na jednej rastline sa môže urodiť aj tristo plodov. S úspechom sa dajú pestovať len v teplých vinohradníckych oblastiach a v chránených polohách, napríklad na južnej strane chatky či domčeka.

Aktinídia je vlastne opadavá liana, dorastajúca do dĺžky až deviatich metrov, preto ju možno viesť na drôtenke ako vinič hroznorodý. Jarné novovypučané výhonky sú veľmi citlivé na nízke teploty, ľahko namŕzajú, a tak je vhodné chrániť ich prikrtytím vrecovinou či fóliou. Na zimu je dobré prikryť aj korene. Vzhľadom na citlivosť sa aktinídia môže pestovať pod fóliovníkmi.

Pred niekoľkými rokmi sa k nám dostali iba dvojdomé rastliny. Z odrôd spomenieme ‘Abbrot’, ‘Allison’, ‘Bruno’, ‘Hayward’, ‘Montgomery’, ‘Tomuri’, ‘Vincent’. Opeľovanie zabezpečoval hmyz. V poslednom období bola vyšľachtená odroda ‘Jenny’, ktorá je obojpohlavná a samoopelivá, čo je pestovateľsky veľmi výhodné, lebo nie sú potrebné zvlášť samičie rastliny, čím sa ušetrí priestor.

Pestovanie

Sadenice sa dajú vypestovať zo semena, ale je ťažké určiť samčie a samičie rastliny. Preto radšej uplatňujeme vegetatívne rozmnožovanie – odrezkami z rodiacich rastlín skoro na jar alebo v júni. Zakorenené odrezky možno vysádzať od jari do jesene pod podmienkou, že ich predpestujeme v zakoreňovačoch. Keďže mladé rastliny sú chúlostivé, je najlepšie, ak ich zazimujeme v parenisku alebo v studenom skleníku. Pred výsadbou na trvalé stanovište pôdu dobre pohnojíme kompostom alebo dokonale rozloženým hnojom. Pôda má byť priepustná, hlboká, výživná a prekyprená aspoň do hĺbky 60 cm. V ťažkej pôde rastliny dlho vegetujú a namŕzajú. V ďalších rokoch dbáme na prihnojovanie najmä priemyselnými hnojivami. Rastliny vysádzame na vzdialenosť najmenej tri metre a po drôtenke vedieme konáre – ramená asi 50 cm od seba a do dĺžky 2 až tri m. V prvých rokoch vytvoríme kostru a na nej režeme čapíky s dvoma až štyrmi púčikmi, z ktorých vyrastú rodivé výhonky, ktoré sú dlhé až 2 m. V júni, po nasadení plodov, výhonky zrežeme za posledným plodom a druhýkrát po opade lístia. Predjarný rez robíme skôr ako rez viniča hroznorodého, lebo skoro začína „plakať“ teda prúdiť miazga, a došlo by k stratám na živinách. Vývin liany počas roka treba sledovať a výhonky pri raste usmerňovať, lebo pri kontakte s rovným starším drevom alebo drôtom sa začínajú ovíjať okolo nich, čím dochádza k znehodnoteniu časti rastliny.

Plody sú zdrojom vitamínov

Celá rastlina i plody sú husto chĺpkaté. Žltkasté kvety sa vytvárajú v júni. Listy sú takmer okrúhle, veľké 15 až 20 cm. Rastliny odolávajú chorobám i škodcom, ale predsa treba dať pozor na štítničky, koreňovú hnilobu a hnilobu plodov. S rodivosťou začínajú liany po šiestich až ôsmich rokoch po výsadbe. Plody sa vytvárajú na jednoročnom dreve. V našich podmienkach sú podstatne menšie, majú však vysoký obsah vitamínu C – jeden kus obsahuje až stodvadsať percent dennej odporúčanej dávky. Sú tiež bohaté na cukry, vitamín A i skupinu vitamínu B.

Plody oberáme neskoro – v októbri až novembri pred príchodom mrazov a uchovávame ich v chladnej miestnosti. V mikroténových vrecúškach pri teplote okolo 0 °C vydržia aj niekoľko mesiacov. Chuťovo príjemná sladkokyslá dužina je zelenkastej farby a obsahuje veľké množstvo čiernych semienok.

Výsadba sadeníc aktinídie

Aktinídie sa dajú tvarovať buď vedením po plote, alebo na drôtoch natiahnutých medzi stĺpikmi. Konštrukcia by mala mať výšku aspoň dva metre. Vo vzdialenosti 50 cm na ňu napneme drôty. Oporné kolíky dobre upevníme, aby sa nevyvrátili, lebo rastliny tvoria bohatú listovú hmotu. Aktinídie vysádzame na vzdialenosť najmenej troch metrov. V prvých rokoch výhonky ku konštrukcii priväzujeme, neskôr sa rastlina upína po drôtoch sama. Na vejárovitý špalier si vyberieme šesť silných výhonkov, z ktorých vypestujeme kostrové konáre. Pripevníme ich v tvare vejára ku konštrukcii a tvarujeme podľa predchádzajúcich pokynov.

Abeceda rezu aktinídií

– rastliny treba pravidelne rezať. Bez rezu sa výhonky bujne rozrastajú a prepletajú jeden cez druhý. Dôsledkom je, že plody sú zatienené, nedozrievajú a zostávajú kyslé.
– s rezom začíname podľa počasia, obyčajne koncom februára, keď už nie sú hlásené silnejšie mrazy. Mali by sme to stihnúť do druhej polovice marca; potom už rastliny po reze silno ronia miazgu, čo ich veľmi oslabuje.
– pri reze postupujeme veľmi opatrne, lebo konáriky sú krehké a môžu sa polámať. Vopred si vyberieme výhonok, ktorý chceme rezať a ktorý ponecháme, aby sme ho nepoškodili.
– plody sa tvoria najmä na jednoročných rodivých výhonkoch, preto na rastline pri zimnom reze nechávame ich dostatočný počet.
– na výhonkoch, ktoré už raz rodili, sa ďalšie kvetné púčiky netvoria. Vyrodené drevo treba silne prerezať. Rovnako nekompromisne odstránime všetky nadbytočné konáre.
– v auguste robíme letný rez, ktorý je ľahší, lebo výhonky sú ohybnejšie a nelámu sa tak ľahko ako v zime. Aj rany sa lepšie hoja.
– v lete skracujeme predovšetkým rodivé výhonky, a to za piatym alebo šiestym listom. Na novom obraste, ktorý potom narastie, bývajú v budúcom roku plody.