Kivi
Celý európsky trh je zásobený plodmi, ktoré sú dovážané najmä z Nového Zélandu, kde sú na tisíckach hektárov najpriaznivejšie klimatické podmienky na pestovanie, ako sú teplo, vysoká vzdušná vlhkosť a dlhé vegetačné obdobie. Ovociu sa darí aj v teplých polohách Talianska, Francúzska, Španielska a v menšom rozsahu i v iných európskych štátoch. Od nich zemepisne severo- a juhovýchodne je už pestovanie kivi silne limitované len na mikroklimaticky najteplejšie regióny, v ktorých často hrozí nebezpečenstvo poškodenia rastlín i ovocia nízkymi teplotami v zimnom a jarnom období.
Aj napriek týmto rizikovým klimatický podmienkam sa už viacerým pestovateľom na Slovensku darí vypestovať kvalitné a chemicky neošetrované plody pre vlastnú spotrebu. Pestujú pár alebo len niekoľko rastlín v chránených priestoroch dvorov, popri teplých múroch budov na jednoduchých drôtenkách alebo pergolách. Pod rozrastenými lianami majú príjemné posedenie, a tak rastliny okrem vysoko úžitkovej hodnoty plnia i funkciu relaxačnú. Týmto chceme zdôrazniť, že veľkoplodé kivi majú najväčšie nároky na teplé a chránené plochy vo vinohradníckych oblastiach.
Z hľadiska slnečného žiarenia je dôležitý výber správnej svetovej strany. Podľa našich poznatkov v otvorenejších priestoroch sú nevhodné východné orientácie, ktoré sú od skorej jari nadmerne prehrievané, slnečné lúče vyvolávajú predčasné pučanie rastlín, čím sa vytvára možnosť poškodenia jarnými mrazmi. Skúsenosť je taká, že mrazom spálené rastliny síce opäť dobre regenerujú, ale nové letorasty nezakvitnú a neprinesú úrodu. Z uvedených príčin sú na pestovanie vhodnejšie steny s juho- alebo severozápadnou orientáciou, pri ktorých rastliny pučia pozvoľným prirodzeným spôsobom. Pred jarnými mrazmi zabezpečíme ochranu pučiacich rastlín kartónom, jutovinou alebo inou prikrývkou. Rozkvitnú potom v júni, keď spravidla mrazové poškodenie kvetom nehrozí.
Čo sa týka citlivosti na mrazy, na jarné sú citlivejšie a podstatne menej odolné proti silnejším zimným mrazom ako vinič. Teploty -12 až -15 °C poškodzujú kvetné puky a silnejšie mrazy aj drevné časti. Najväčšiu ochranu proti mrazom potrebujú mladé rastliny v prvých troch rokoch pestovania. Pokiaľ je to možné, obalíme najmä kmienik a pôdu okolo rastlín hrubšie nastelieme vrstvou slamy, slamnatého hnoja alebo čečinou.
Výber odrôd
Medzi veľkoplodými odrodami nie sú pre naše klimatické podmienky žiadne vyslovene mrazuvzdorné. Vyššiu odolnosť má švajčiarska odroda Starella (samičia), ktorá má väčšie valcovité plody. Zo samičích odrôd je najpestovanejšia Hayward a samči opeľovač Tomuri. Z obojpohlavných je rozširovaná Jenny, ktorá má stredne veľké, podlhovasto valcovité plody a výraznú arómu.
Maloplodé odrody nazývané podľa plodov aj minikivi patria k botanickému druhu aktinídie význačnej. Pestované sú v niekoľkých odrodách. U nás je rozmnožovaná obojpohlavná, a teda samoopelivá Weiki a niektoré tunajšie výbery. Ich plody sú dlhé dva až tri centimetre, oválne, hladké, zelené alebo so slabým červeným líčkom na slnečnej strane. Majú príjemnú arómu a chuť. Ich najvýznamnejšie vlastnosť je vysoká mrazuvzdornosť a širšie uplatnenie v našich podmienkach. Sú tiež menej náročné na pestovanie a tvarovanie ako veľkoplodé kivi.
Pôda a hnojenie
Okrem vhodnej mikroklímy veľkoplodé kivi vyžadujú kvalitné humózne, primerane vlažné, neutrálne až mierne kyslé pôdy (pH 6). Nevyhovujú im ťažké a mokré lokality. Na alkalických pôdach trpia chlorózou. Takéto pôdy je potrebné vylepšiť známymi zásahmi.
Pred vysadením do pôdy zapracujeme dobre uležaný maštaľný hnoj alebo kvalitný kompost v dávke desať kilogramov na meter štvorcový. Organickými hnojivami hnojíme každý tretí až štvrtý rok. V druhom roku na jar zapracujeme k rastline 100 g Cereritu. Od tretieho roku, keď rastliny prichádzajú do rodivosti, zvýšime dávku hnojiva v zložení 50 g liadku, 100 g superfosfátu a 150 g síranu draselného. Počas vegetácie rastliny primerane zavlažujeme.
Sadenie a pestovanie na pergole
Obyčajne vysádzame na jar kontajnerované dvojročné rastliny na vzdialenosť tri až štyri metre po jednej samičej a samčej rastline alebo jednu až dve rastliny obojpohlavné k oporným stĺpom po oboch stranách pergoly. Ako opeľovača môžeme vysadiť aj samčiu rastlinu aktinídie význačnej (Actinidia arguta). Dospelé rastliny sú slabšieho vzrastu a na pergole tak zaberú menej miesta. Kontajnerované rastliny sadíme nielen na jar, ale v ktoromkoľvek letnom období. Majú väčšinou jeden výhonok.
V prvom roku koncom zimy výhonok hlboko zrežeme na jeden dobre vyvinutý púčik. Tento hlboký rez robíme preto, aby sme vypestovali, pokiaľ možno, silný letorast až do výšky pergoly. Ak sa nám to nepodarí, musíme rez opakovať v nasledujúcom roku. Letorast musí rásť po opore pergoly rovno bez ovíjania, čomu dopomôžeme narovnávaním vrcholu a vyväzovaním k stĺpiku. Takto vytvoríme základ kmeňa rastliny. Ostatné slabé výhonky priebežne odrezávame. Pred zimou kmeň chránime dôkladným obalením alebo položením a prikrytím na zemi.
V druhom roku koncom zimy kmeňový výhonok zrežeme pri vrchole. Z najvyšších púčikov počas leta vyrastú dva až tri dlhé letorasty, ktoré po pergole uchytávame na vzdialenosť tridsať až štyridsať centimetrov. Týmto vytvoríme základnú kostru pergolového pestovania. Opäť prehusťujúce letorasty odstraňujeme alebo zaštipujeme. Rastliny zabezpečíme pred zimnými mrazmi.
Koncom februára až začiatkom marca tretieho roku pestovania skrátime kostrové výhonky na pergole asi o štvrtinu až tretinu. Z ich púčikov rastú rodivé letorasty a z asi troch najspodnejších púčikov sa tvoria kvety a prvé plody. V auguste ich skrátime od posledného plodu na osem púčikov a koncom zimy štvrtého roku pestovania na dvojpúčikové čapíky. Z nich vyrastú nové rodivé letorasty, ktoré poskytnú prvú väčšiu úrodu plodov. Letný a zimný rez rodivých výhonkov robíme podobne ešte dva roky. Súčasne pripravujeme dva až tri nové výhonky, ktoré nahradia vyrodené a uschnuté konáriky. Odstránime ich, aby neprekážali novým rodivým výhonkom.
Rez samčej rastliny je do začiatku kvitnutia podobný rezu samičej, častejším letným rezom však zamedzíme jej prehusteniu.
Namiesto pergolového vedenia sa v záhradách využíva aj voľnejšie kordónové na drôtenke s tromi drôtmi vo výške osemdesiat, stotridsať a stoosemdesiat centimetrov. V prvých dvoch- troch rokoch vypestujeme kmienik a bočné kostrové ramená. Z ich púčikov vyrastú rodivé letorasty, ktoré letným a zimným skracovaním pripravujeme na rodivosť podobne ako pri pergole.
Rez rastlín kivi je jedným z najdôležitejších pestovateľských zásahov, od ktorých závisí výška úrody a kvalita plodov. Vo štvrtom roku pestovania sme obrali na pergole asi štyristo pekných plodov.
Ovocie visí skryté pod listami, ktoré ho chránia pred slnečným úpalom a vetrom. Dozrievajúce plody nechávame na rastlinách do neskorej jesene, ale najdlhšie do prvých jesenných mrazov. Oberané plody sú ešte tvrdé a nezrelé. Uskladníme ich do chladnej a primerane vlhkej pivnice buď voľne, alebo v polyetylénových vreckách. Počas skladovania postupne prichádzajú do konzumnej zrelosti, ktorú si udržia až do marca.
Kivi na pergole
Opornou konštrukciou na založenie výsadby aktinídie čínskej (Actinidia chinensis) môže byť aj pevná a trvanlivá pergola
Pevná a trvanlivá musí byť preto, aby bola spoľahlivou oporou ťažkému kmeňu a neskôr aj plodom aktinídie.
Navyše materiál pergoly musí dlho vydržať, lebo aktinídia má pomerne dlhý život – štyridsať až päťdesiat rokov. Kmeň tridsaťročnej rastliny môže mať hrúbku dvadsať až tridsať centimetrov. Pri výsadbe aj k múru domu, odkiaľ ju vedieme nad pergolu, treba urobiť určitý odstup, lebo poskytuje aj chutné a pomerne ťažké plody.
Pergola je pre aktinídiu čínsku ideálna opora, lebo poskytuje plodom väčšiu ochranu pred poškodením vetrami. Rodivé výhonky sa totiž ťahajú na vrchnej strane konštrukcie pergoly. Prirodzene, miesto na pergolu a výsadbu musí byť chránené od severu. I keď počas vegetačného pokoja vydrží až mínus 14 °C, najnebezpečnejšie sú pre ňu jarné mrazíky v čase pučania. Od mrazu zničené časti sa však dokážu rýchlo obnoviť. Neobľubuje ani priame silné slnko a sucho. Najlepšie sa jej darí na miernom slnku, v polotieni a na stanovišti orientovanom na juh a juhovýchod. Má vysoké nároky na vlhkosť, preto je dobre okolo rastlín vyhĺbiť plytký tanier s priemerom asi päťdesiat centimetrov, aby jej okolitý porast trávnika neodčerpával vlahu. Od mája do augusta treba rastlinu pravidelne polievať. Obľubuje aj navlhčovanie listov. Konštrukciu pergoly i oporu pri múre domu odporúčame vztýčiť ešte pred vysadením. Keby sme sa s postavením opory oneskorili, aktinídia sa potom ťažko tvaruje. Na trvalé miesto – k múru domu a k pergole – vysádzame dvojročné rastliny. K vysadeným rastlinám najskôr zapichneme drevený kôl, ku ktorému výhonky popriväzujeme. V druhom roku po vysadení sa bujne rastúca lianovitá rastlina rozloží na oporu pri múre domu a neskôr na pergolu.
Čo s kivi pred zimou
V posledných rokoch medzi pestovateľmi vzrastá záujem o atraktívnu ovocnú rastlinu – Actinídiu, ktorej plody poznáme pod názvom kivi. Opísaných je vyše 25 druhov, no z ovocinárskeho hľadiska sú významné najmä: Actinidia chinensis, Actinidia kolomikta a Actinidia melanandra.
Pestovanie aktinídie čínskej (Actinidia chinensis) je vzhľadom na naše klimatické podmienky obmedzené len na chránené miesta v záhradkách. Je dosť náročná na teplotu, nadzemná časť môže byť poškodená pri poklese zimných teplôt pod -16 °C, čomu môžeme zabrániť použitím fóliových krytov. Chránia rastlinu pred skorými jesennými, silnými zimnými, ako aj jarnými mrazmi. Keď v zime klesne pod fóliou teplota pod -14 °C až -16 °C je potrebné prikurovanie.
Dôležitú úlohu pri ochrane rastlín zohráva aj zimný rez, ktorý robíme vo februári. Pri samičích rastlinách vykonávame radikálnejší zimný rez po nástupe plnej rodivosti. Pri samčích rastlinách rezom ovplyvňujeme najmä ich bujnejší rast.
Napriek tomu, že pri pestovaní aktinídie čínskej bez ochrany dosahujú záhradkári pekné výsledky, je predsa len takéto pestovanie rizikové a bez záruky dosahovania vysokých úrod.
Pre drobných pestovateľov bude iste zaujímavé pestovanie drobnoplodých aktinídií (Actinidia arguta, Actinidia kolomikta, Actinidia melanandra). Sú to mrazuvzdorné druhy, ktoré znášajú poklesy teplôt na -26 až -30 °C bez väčšieho poškodenia. V prvých rokoch je však potrebné mladé rastliny chrániť pred namrznutím nahrnutím zeme ku koreňom . Mladé vypučané výhonky môžu niekedy poškodiť i zničiť májové mrazíky. Aktinídia je však výnimočná rastlina a v priebehu krátkeho obdobia dokáže zničené časti opäť obnoviť.
Každý, kto má len trochu skúseností s pestovaním viniča, nemusí sa pestovania, ani rezov kivi obávať.
Rez a rozmnožovanie Kivi
Aktinídie sú ovíjavé drevnatejúce liany, veľmi podobné viniču. Výhonky sa zachytávajú všetkého, aj susedných konárikov. Po čase by vznikla neprehľadná spleť a rodivosť by sa znižovala. Preto ich pestujeme na opernej konštrukcii. Rastliny budú rovnomernejšie osvetlené a každoročný nutný rez bude prehľadnejší.
Termín rezu
Zimný rez robíme každoročne koncom februára. Zapestuje sa ním tvar a odstránime staršie nerodivé drevo. Neskôr v marci už nerežeme, pretože rastliny by dlho ronili miazgu, vysilili by sa a nekvitli.
S letným rezom začneme v treťom roku po výsadbe. Režeme dvakrát počas júna až augusta. Týmto rezom presvetľujeme a podporujeme tvorbu plodov.
Spôsoby vedenia
Drobnoplodé aktinídie nevyžadujú pravidelný dôsledný rez, ani vodorovné vedenie. Počas dvoch rokov zapestujeme tri a viac kmienikov pravidelne rozložených do strán, ktoré priväzujeme k opore. Zimným rezom ich skrátime o jednu tretinu. V treťom roku skrátime odrodené výhonky na tri púčiky. Neskôr robíme len presvetľovací rez.
Veľkoplodé aktinídie sú na rez a vedenie náročnejšie. Osvedčili sa nasledovné spôsoby vedenia s prihliadnutím na mikroklimatické a priestorové podmienky: stena, pergola, opora v tvare T alebo v tvare tunela. Aby slnko svietilo na rastliny počas celého dňa, vedieme posledné dva tvary v pozdĺžnej osi sever – juh.
Rez
Po výsadbe priväzujeme bujne rastúci výhonok k širšej latke, ktorá mu bráni intenzívne sa ovíjať. Zapestujeme jeden rovný a silný kmeň. V opačnom prípade bude rastlina v nasledujúcom roku intenzívnejšie odnožovať, čo predlžuje obdobie výchovného rezu. Keď kmienik narastie do požadovanej výšky 1,5 m až 2 m, zapestujeme základnú kostru. Po rozkonárení ponecháme najvyššie dva výhonky. Počas rastu ich uväzujeme na oba smery k vodorovnému drôtu. Každý rok ich skrátime o tretinu. Ročne sa tak kostra predlžuje o osemdesiat centimetrov až jeden meter a súčasne sa vytvára bočný obrast.
Aktinídie kvitnú na letorastoch vyrastajúcich z jednoročných výhonkov dvojročného dreva. Najrodivejšie sú prvé púčiky, preto jednoročné výhonky vyrastajúce z bočného obrastu zimným rezom skrátime na tri až päť púčikov, z ktorých vyrastú kvetuschopné výhonky. Od štvrtého roku postupne pribúdajú rodivé výhonky, ktoré po dvojročnom rodivom cykle rýchlo starnú a ich rodivosť klesá. Preto musíme každý rok zapestovať zálohy na novú úrodu. Zarodené letorasty režeme tak, že v júni za posledným plodom ponecháme päť až šesť listov a v auguste ponecháme jeden až tri listy. Tým podporíme tvorbu väčších plodov. Letným rezom tiež odstránime nerodiace a konkurenčné letorasty okrem záloh. Opísaným spôsobom režeme obojpohlavné a samičie odrody. Samčie odrody režeme po výchovnom reze vždy len po odkvitnutí.
Rozmnožovanie
Ľahko sa rozmnožujú výsevom semien. Neskoro kvitnú a plody majú zmenené vlastnosti. Zo semien dovážaných plodov vyrastú väčšinou samčie rastliny. Tieto semenáče nie sú vhodné ani ako podpníky, pretože s inými odrodami nemajú dostatočnú afinitu. Osvedčilo sa vrúbľovanie na vlastný semenáč rovnakého druhu, ba aj odrody. Vrúbľujeme na jar jazýčkovou kopuláciou. Staršie korene môžeme očkovať v druhej polovici augusta na spiace očko. I keď majú štepené aktinídie bujnejší rast aj rodivosť, hrozí zvýšená tvorba odnoží zo semenného podpníka. Po čase a pri neprehľadnom reze by sme pestovali z veľkej časti semenáč. Drobnoplodé aktinídie sa rozmnožujú odrezkami. Najúspešnejší termín je od polovice júla do polovice augusta. Pripravíme si polovyzreté odrezky s tromi až štyrmi púčikmi. Spodný list odstránime a ostatné skrátime na polovicu. Odrezky ošetríme stimulátorom a napicháme do zmesi agroperlitu a rašeliny 1:1. pri teplote 21 °C a vyššej vzdušnej vlhkosti do zimy zakorenia. Na jar ich rozsadíme.
Pestujeme kivi
Plody aktinídie sú na európskom trhu známe pomerne krátko. Pôvodne drobnoplodé druhy poznali Číňania ešte pred naším letopočtom. Nazývali ich Yang-tao, plody zdravia. Až v roku 1900 boli prvé rastliny prevezené z Číny na Nový Zéland, kde ich začali intenzívne šľachtiť. Od roku 1959 sa vyšľachtené veľkoplodé odrody vyvážajú a od roku 1974 sú známe pod obchodným názvom kivi. Pomenované boli po novozélandskom nelietajúcom vtákovi.
Pre chutné a výživné plody sa pestovanie kivi rýchlo rozšírilo aj do ďalších pestovateľsky priaznivých oblastí sveta. V roku 1984 začali pokusne pestovať kivi v družstve vo Svodíne na južnom Slovensku. Pestovali ich vo fóliovníkoch na výmere dva hektáre a časom dosiahli nadpriemerné úrody. Napriek tomu pri narastajúcich prevádzkových nákladoch a výhodnejšom dovoze sa stalo pestovanie ekonomicky nevýnosné.
Toto priekopnícke pestovanie kivi podnietilo záujem záhradkárov. V súčasnosti pestujú aj drobnoplodé a veľkoplodé odrody odolnejšie proti mrazom. Rastliny pestované na stene alebo pergole sú nielen veľmi rodivé, ale i dekoratívne. Nie je výnimkou, keď jedna rastlina zarodí tristo až päťsto plodov. Nie však v každých podmienkach. Vyžaduje záveternú polohu, opornú konštrukciu, špecifický rez, s čím by sa mal začínajúci pestovateľ oboznámiť skôr, ako vysadí mladé rastliny. Pre úspešnosť pestovania je dôležitý aj výber vhodného druhu a odrody.
Pestovaný sortiment
Všetky pôvodné i vyšľachtené druhy sa označujú rodovým menom Actinidia. Názov je odvodený z gréckeho slova aktis – lúč, čo pripomína lúčovito členený piestik v kvete. Aj na priereze plodu vidieť túto kresbu. V súčasnosti je známych štyridsať druhov aktinídií. U nás sa pestujú drobnoplodé druhy, tzv. malé kivi, ktorých plody sa konzumujú so šupkou. V zrelom stave je šupka tenká, hladká a podľa odrody sfarbená do zelena až do hneda. Na vývin a dozrievanie plodov stačia tri až štyri mesiace s priemernou teplotou nad 10 °C, čo umožňuje tieto druhy pestovať aj v chladnejších oblastiach Slovenska. Aktinídia význačná (Actinidia arguta) patrí medzi najmrazuvzdornejšie. Vo vegetačnom pokoji znesie mrazy až -45 °C. Je vyšľachtených niekoľko odrôd napríklad Issai, Weiki, ktoré vydržia -30 °C. Sú to jednodomé rastliny s obojpohlavnými kvetmi. Plody sú oválne, veľkosti egreša. Aktinídia kolomiktová (Actinidia kolomikta) vydrží mrazy do -40 °C. Na jar pučí a kvitne skôr ako aktinídia význačná, preto jarné mrazíky môžu poškodiť kvety. Aktinídia kolomiktová je dvojdomá rastlina, vyžaduje opeľovača. Plody sú podobné aktinídii význačnej, ale sú viac podlhovasté.
Veľkoplodé kivi dozrievajú do botanickej zrelosti koncom októbra. Do konzumnej zrelosti treba plody nechať odležať. V chlade sa dajú skladovať až pol roka. Pestovanie veľkoplodých aktinídií sa u nás darí len vo vinohradníckych oblastiach.
Aktinídia čínska (Actinidia chinensis) Hayward bola v osemdesiatych rokoch najrozširovanejšou odrodou. Má najkvalitnejšie plody, ktoré poznáme aj na našom trhu. Znáša mrazy do -16 °C. Vyžaduje opeľovača. U nás sa jej pestovanie neosvedčilo.
Aktinídia čínska Bruno je podobná odrode „Hayward“. Vyžaduje opeľovača. Plody sú podlhovasté, kvalitné a s väčším obsahom vitamínu c. Keďže je odolnejšia proti mrazom, jej pestovanie sa osvedčilo.
Aktinídia čínska Jenny je jednodomá odroda, ktorá veľmi dobre znáša naše zimy. Plody sú rovnakej kvality, ale menšie ako „Hayward“. „Jenny“ je mladá, ale perspektívna odroda do našich podmienok.
Nároky na prostredie
Miesto na výsadbu aktinídií by malo byť chránené pred severozápadnými vetrami, napríklad pri južnej stene domu alebo pri hustom poraste. Ak miesto nie je dostatočne chránené, potom rastliny vysadíme za sebou v smere prevládajúcich smerov, aby mladé vyrastajúce výhonky vietor nevylamoval. Zvolíme tiež miesto, kde minimálne dva metre od rastlín nebudeme sadiť iné kultúry. Pôdu neobrábame, pretože by sme poškodzovali korene. Drobnoplodé vysádzame na vzdialenosť dva metre a veľkoplodé štyri až šesť metrov.
Ťažkú a nepriepustnú pôdu s malým podielom organickej hmoty upravíme tak, že pred výsadbou jednej rastliny navrstvíme asi na 4 m2 rašelinu, kompost, listovku alebo aj iný organický materiál do výšky aspoň dvadsať centimetrov a prerýľujeme do hĺbky štyridsať centimetrov. Pretože aktinídie sú ovíjavé liany, vyžadujú opornú konštrukciu podobnú ako pre vinič. Pôdu každoročne nastielame organickým materiálom, napríklad pokosenou trávou, drvenou kôrou, lesnou hrabankou alebo rašelinou. Udržíme tak vrchnú vrstvu vlhkú počas celého vegetačného obdobia. Jemné a husté korene nachádzajúce sa pod povrchom pôdy totiž nesmú dlhodobo preschnúť. V období nedostatku dažďov preto výdatne zalievame. Aktinídie sú náročné na živiny v období kvitnutia a rastu plodov. Prihnojujeme tekutými hnojivami s prevahou dusíka. Na podporu kvality plodov a vyzretie dreva prihnojíme v auguste hnojivom s prevahou draslíka a fosforu. Vegetačný pokoj je krátky. Už vo februári sú schopné pučať, ak by teplota trvalo vystúpila nad 8 °C a pokračovali by v raste napríklad vo fóliovníku. Keďže u nás bývajú pomerne nízke teploty až do mája, zostávajú vo vynútenom vegetačnom pokoji. Vplyvom slnečného žiarenia na rastlinu a najmä na kmienik, môžu začať predčasne pučať, ale už -2 °C poškodia zárodky kvetov. Preto od januára chránime kmieniky pred slnkom ich zakrytím do výšky minimálne 80 cm. Súčasne zabránime hlodavcom a mačkám v ohryze. Mladé rastliny až do obdobia kvitnutia chránime pred silnými mrazmi obalením slamou, rákosím, kukuričným šúpolím alebo čečinou. Choroby ani škodcovia u nás aktinídie nenapádajú.
