Čínska ruža

„Poznáte ibištek?“ Na túto otázku musia s úsmevom zareagovať aj tí, ktorí sa v izbových rastlinách nevyznajú. Iba máloktorá exotická rastlina dosiahla u nás vyššiu popularitu ako ibišteky s lesklými zelenými listami a široko roztvorenými kvetmi rôznych farieb, ktoré pozná takmer každý.

Čo však odpovedať na otázku: „Viete ibištek pestovať?“ Viacerí príležitostní pestovatelia izbových rastlín by mali rozpačito pokrčiť plecami, súdiac podľa nezdravo rozrastených, malolistých a nekvitnúcich ibištekov umiestnených v kúte obývačky či halách spoločenských priestorov.

Veľká rodina

Najrozšírenejším a najznámejším zástupcom rodu Hibiscus je druh ibištek čínsky (Hibiscus rosa-sinensis), ktorého druhové meno hovorí o jeho pôvode, ale známy je najmä pod názvom „čínska ruža“. V domovskej krajine vytvára až šesť metrov vysoké kry. U nás sa však týchto rozmerov nemusíme obávať. Pravidelným rezom zmladzované rastliny kvitnú už pri výške dvadsať až tridsať centimetrov. Z pôvodne červeného ibišteka čínskeho a vďaka „primiešaniu“ génov menej známeho druhu ibišteka sýrskeho (H. syriacus) vznikla väčšina predávaných odrôd v rôznych pastelových odtieňoch. Ďalšie prešľachťovanie v súčasnosti pokračuje najmä v Japonsku a na Havaji, kde je cieľom dosiahnuť plnokveté odrody a maximálnu veľkosť kvetov s výraznou povrchovou štruktúrou. Okrem bežných zeleno olistených druhov môžeme dostať kúpiť aj ich pestrolisté odrody, ako napríklad najznámejší poddruh ibišteka čínskeho var. cooperi. Svojimi menšími, nepravidelne tvarovanými, bielo obrúbenými listami s ružovými a purpurovými škvrnami na líci bude ozdobná aj v období mimo kvitnutia. Hoci je ibištek čínsky najpopulárnejší, nie je jediným príslušníkom svojho rodu.

Záhradní architekti už dávno vedia, že vďaka hybridným potomkom chladnomilného severoamerického druhu Hibiscus moscheutos ich môžeme vysádzať aj v našich záhradách. Poľnohospodári v trópoch si svoj jedálny lístok spríjemňujú mladými listami, nezrelými tobolkami, voňavými semenami a dokonca aj kališnými lístkami jednoročných „poľných“ druhov, ako napríklad ibištek krvavý (Hibiscus sabdariffa), ibištek pižmový (Hibiscus abelmoschus) či ibištek jedlý (Hibiscus esculentus). Na získavanie pevných a dlhých vlákien sa pestujú druhy, ako napríklad ibištek konopný (Hibiscus cannabinus), Hibiscus tiliaceus a Hibiscus elatus. Do stredoeurópskych pomerov sa hodia aj niektoré austrálske druhy, ktoré sú však zatiaľ neznáme a na možnosť ich pestovať v byte ešte len čakajú.

Panelákový ideál

Trochu menej známym a pritom ideálnym „panelákovým“ druhom je Hibiscus schizopetalus. Tento pôvodne východoafrický ibištek sa rozšíril do trópov po celom svete nielen vďaka peknému vzhľadu, ale aj vďaka svojej vitalite a odolnosti. V tropických oblastiach sa používa najmä na tvorbu živých plotov, ale prežiť dokáže aj na extrémnych stanovištiach pozdĺž diaľnic či prašných ciest. Má o niečo menšie listy ako jeho ázijský príbuzný, stonky sa bezproblémovo rozkonárujú a lepšie znáša aj hlbší zostrih. Previsnuté žiarivočervené kvety s rozstrapkanými okrajmi sú tiež o niečo drobnejšie, rastlina však zakvitá väčším počtom kvetov od februára až do jesene. Je výrazne teplomilný a nepotrebuje žiadne vymedzené obdobie zimného pokoja. Na tvorbu kvetov v zime postačí mierne zníženie bytovej teploty ešte pred začiatkom vykurovacej sezóny.

Paradoxom však je, že jeho populárnejší a všade predávaný ibištek čínsky je v hodnotení podľa bytového použitia na rebríčku o poriadny stupienok vyššie! Za zmienku stojí aj skutočnosť, že prekrásne kvety oboch ibištekov majú jednu podstatnejšiu chybu krásy – veľmi málo vydržia a vädnú už po desiatich až pätnástich hodinách.

Pozor na hormóny!

Ľudia pri kupovaní nových sadeníc obdivujú okrem pestrosti ibištekov aj nepomer medzi niektorými „obrími“ kvetmi a drobnými až miniatúrnymi rozmermi samotných rastlín. Po niekoľkých mesiacoch však zistia, že z kríkov so silne skrátenými stonkami a nahustenými pevnými listami začnú vyrastať nepekné, dlhé a tenké výhonky s minimálnym počtom kvetných pukov. Kde sa stala chyba? V podstate nikde, rastlina sa len vymanila z vplyvu morforegulačných látok, ktorými bola pri vegetatívnom rozmnožovaní „nadrogovaná“ záhradníckymi producentmi. Predlžujúci rast je prirodzený jav – veď ibišteky sú pôvodne vyššie kry a túto ich geneticky pevne zakódovanú vlastnosť z nich nemôže žiadny šľachtiteľ úplne vymazať. Keďže látky hormonálnej povahy má doma len málokto, nadmernému predlžovaniu môžeme zabrániť len čiastočne a nepriamo, napríklad prenesením rastlín na svetlejšie stanovište, znížením teploty v zimnom období, obmedzením dodávok dusíka či tvarovacím rezom. V každom prípade sa treba zmieriť s faktom, že ibišteky podobné tým, ktoré majú v obchodoch, doma sami nevypestujeme.